Minojská keramika: štyri tisícročia jednej hliny
KRéTA & KULTúRA
Minojská keramika: štyri tisícročia jednej hliny
Kréta, hlina, oheň
Štyri tisícročia jednej hliny
Hrnčiarsky kruh sa na Krétu dostal devätnásťsto rokov pred Kristom. Tvary, ktoré vtedy vznikli, sa na ostrove točia dodnes.
1900 pred Kr.kruh prichádza na Krétu
1 mmstena kamarskej čaše
18 komôrzásobárne v Knosse
16. storočieprvá písomná zmienka
167 pecízdokumentovaných na ostrove
Pod západným krídlom paláca v Knosse je osemnásť dlhých úzkych komôr na ploche zhruba 1300 štvorcových metrov. Archeológovia v nich napočítali okolo stopäťdesiat veľkých hlinených nádob a odhadli, že miesta bolo asi na štyristo. Ukladal sa do nich olej, víno a obilie. Najväčšie kusy majú vyše 1,7 metra.
Palác spravoval zásoby celého okolia a nemal na to nič iné než pálenú hlinu. Keramika na Kréte nebola ozdoba. Bola to infraštruktúra.
Kruh, ktorý prišiel v roku 1900 pred Kristom
Hrnčiarsky kruh sa na Krétu dostal z Levanty v období, ktoré archeológovia označujú MM IB, teda približne 1925 až 1875 pred Kristom. Dovtedy sa všetko stavalo rukami z hlinených válkov. Ten istý postup, mimochodom, používajú krétski hrnčiari pri najväčších nádobách dodnes, lebo taká veľká nádoba sa na kruhu vytočiť nedá.
Zhruba v tom istom čase sa objavuje kamarská keramika, pomenovaná podľa jaskyne Kamares na svahu pohoria Ida, kde sa prvé kusy našli. Čierny podklad, na ňom biele, červené a oranžové vzory. Vrchol dosiahla v období MM II, okolo 1875 až 1750 pred Kristom. Steny tých najtenších kusov merajú asi jeden milimeter, preto sa im hovorí vaječná škrupina. Vytočiť čašu s takou stenou a potom ju uspieť vo výpale je práca, ktorú väčšina dnešných dielní nezopakuje.
Nálezy pochádzajú z Knossu, Faistu a Malie. Jeden kus sa našiel v Egypte pri el-Lište, neďaleko pyramídy Amenemheta I. Krétske hrnce sa teda vyvážali do najbohatšej krajiny vtedajšieho sveta.
Škvrny, chobotnice a nekonečné variácie
Ešte pred kruhom, medzi rokmi 2400 a 2200 pred Kristom, robili hrnčiari vo východnej časti ostrova takzvanú vasilikskú keramiku. Povrch má škvrnitý, červený a čierny. Archeológovia to pripisujú nerovnomernému výpalu a dotyku žeravého uhlia. Farba teda nebola namaľovaná, vznikla v peci.
O sedemsto rokov neskôr, v období LM IB, prišiel morský štýl. Celý povrch nádoby pokrývajú chobotnice, ryby a delfíny medzi riasami a kameňmi. Chápadlá sa obtáčajú okolo tvaru nádoby a kopírujú ho. Kto videl grécke vázy z neskorších storočí s ich prísnymi pásmi meandrov, vidí rozdiel na prvý pohľad.
Remeslo, ktoré sa neprerušilo
Toto je bod, kde sa krétska keramika líši od egyptskej alebo mezopotámskej. Nezostala v múzeu.
Benátsky mních Agapios Landos v 17. storočí zapísal, že Thrapsano je ľudnaté a väčšina obyvateľov sú hrnčiari. Turecké daňové záznamy vedú tú istú dedinu pod menom „Trapsana nami digeri Comlekci“, čiže dedina hrnčiarov. Etnologička Betty Psaropoulou zdokumentovala, že za sto rokov do roku 1995 fungovalo na Kréte vyše 167 sezónnych pecí a okolo Thrapsana vzniklo viac než sto stálych dielní. Ďalšie centrá boli Margarites v okrese Rethymno, Kentri a Nochia.
Do šesťdesiatych rokov minulého storočia chodili hrnčiari za prácou. Skupina mala šesť ľudí a každý mal svoju úlohu: majster točil veľké nádoby, jeho zástupca menšie, jeden kopal hlinu, jeden strážil pec, jeden točil kruh a jeden vozil hotový tovar na oslovi. Odchádzali v apríli, vracali sa v septembri a hľadali dediny s dobrou úrodou olív, lebo tam sa predávali nádoby na olej. Zárobok delili na šesť podielov, majster a pecár brali podiel a štvrtinu, nosič polovicu.
Pec postavili na prenajatom pozemku a po odchode zostala majiteľovi pôdy. Výpal trval desať až dvanásť hodín a nikto pri ňom nemal teplomer. Jedna chyba v odhade znamenala, že celá vsádzka je na vyhodenie.
Čo z toho má kvetináč
Pálená hlina bez glazúry je priepustná. Voda a vzduch prechádzajú stenou, takže korene v nej nestoja v stojatej vode a v horúčave sa nádoba ochladzuje odparovaním. Práve preto vznikol tvar pithosu: široké dno, úzke hrdlo, hrubá stena, ktorá drží teplotu obsahu stabilnú aj v auguste na Kréte. Plastový kvetináč v tom istom slnku funguje presne opačne.
Nádoby zostávajú neglazované a farbu im dáva samotná hlina a stopy ohňa. Dva kusy z tej istej pece preto nie sú rovnaké. Ak niekto čaká presnú zhodu odtieňa ako pri priemyselnej výrobe, terakota ho sklame; a ak niekto čaká, že mu dva kvetináče pri vchode budú vyzerať ako odliatky z jednej formy, tiež.
Zo Slovenska sa najčastejšie pýtajú na mráz. Krétska terakota vypálená na vysokú teplotu mráz znáša, preto ju odoberajú aj Nórsko a Švédsko. Podmienka je jediná a platí pre každý keramický kvetináč na svete: v dne musí byť otvor a voda z neho musí mať kam odtiecť. Nádoba, ktorá cez zimu stojí v mláke na dlažbe a nasiakne, popraská, aj keby bola vypálená akokoľvek.
Tvary, o ktorých je reč, sa dajú pozrieť aj naživo. Krétske kvetináče vozíme priamo z ostrova, od pätnásťcentimetrového črepníka po meter a pol vysokú zásobnicu.
Tie isté tvary, dnes v tvojej záhrade
Vozíme ich priamo z Kréty. Tridsať tvarov od pätnásťcentimetrového črepníka po meter a pol vysokú zásobnicu.
Zdroje
Kamares ware, Wikipedia. Minoan Pottery, World History Encyclopedia. Minoan pottery, Wikipedia. Múzeum krétskej etnológie, História krétskeho hrnčiarstva. e-thrapsano.gr, historické údaje o hrnčiarstve. Informačná tabuľa Západné magazíny, Knossos (hmdb.org).
